ciernalabut

Kto z nás by si nepamätal na známy to song v podaní skupiny Ricchi e Poveri, „Che sará, che sará“. Tento nestarnúci skvost odznel na Festivale Sanremo v roku 1971 a taktiež ju s tým istým úspechom interpretoval aj José Feliciano.

Nemala som dodnes potuchy, že text tohto populárneho hitu je veľmi hodnotný. Keďže taliančina je teraz mojim druhým materinským jazykom, vypleštila som neveriacky oči. Mala som pred sebou ódu na nezamestnanosť, nárek a depresiu nad nutnosťou ísť za prácou do cudzieho sveta. A keby tento nápev zaznel z úst nezamestnanej ženy, živiteľa rodiny alebo bezdomovca, a kto by si ich vôbec všimol?!

Voľný preklad textu piesne:

Rodisko moje čo hovieš na kopci, ako spiaci starec;

Nuda a osamotenosť nie je tvoja nemoc;

Rodisko moje opúšťam ťa a idem preč.

Láska moja bozkávam ústa,

ktoré boli zrodom mojej prvej zamilovanosti;

Dávam si s tebou stretnutie ako a kedy nemám tušenia;

Viem len jediné, že raz sa vrátim späť;

Vezmem so sebou gitaru a keď mi v noci bude clivo,

krajinou bude znieť smutná melódia;

Moji priatelia odišli všetci preč a ďalší ma budú nasledovať;

Večná škoda lebo nám bolo spolu tak dobre no všetko časom pominie;

Refrén:

Čo bude ďalej, čo bude ďalej a čo bude s mojim životom, kto to vie?

Viem robiť všetko a aj nič, od zajtra sa všetko uvidí,

čo bude ďalej a bude čo bude.

Je zrejmé, že dejiny sa opakujú a to čo bolo pálčivé v sedemdesiatich rokoch prekonáva naša generácia i dnes.

Na sociálnej sieti som si všimla komentár jednej zo skupiny Slovákov pracujúcich v zahraničí. Prišla o náladu keď pri návšteve domoviny natrafila na chlapíka, ktorý ju obťažoval žobraním. Dodala len, „už nech som preč zo Slovenska“!

Ej, ej – nie všetci si môžu dovoliť zanechať rodiny, príbytky a nie všetci máme na to vek, zdravie aby sme sa brodili tisíckami kilometrov. A tiež by bolo od veci keby mladý človek, vidiac pomery vo svojej rodine čakal so založenými rukami na sociálnu výslužku. No ale toto má byť tá vysnívaná budúcnosť? A tí čo zaostávajú za vami nie sú pokrokoví s dobou?!

Približne raz do roka zavítam domov. Manžel si hneď zamiloval mojich rodákov a nádherne utešenú krajinu z ktorej pochádzam, nevynímajúc svoju lásku k nášmu pivu. Nikdy neobídeme historické centrum Bratislavy. Nedávno sme boli svedkami toho ako metská polícia vyhnala z lavičky bezdomovca aby nezacláňal vo výhľade turistom. Asi si niekto myslí, že turisti sú padnutí na hlavu a takéto činy neregistrujú…..Môjho manžela sa to dotklo a okomentoval to so slovami, „ turisti sú ľudia z mäsa a kostí ako aj ja a okrem turistických pamiatok rád nazriem do nefalšovaného života krajiny, ktorú navštívim“. Prečo chcú Slováci skrývať ľudí o ktorých si myslia, že im robia hanbu a tí nespadajú do našej krajiny?

Prechádzali sme tiež dedinami smerom k poľskej hranici a videli sme v predajniach „Potravín“ takmer prázdne košíky. Tiež to isté na ceste pri Balatone po letnej sezóne. Proste v mnohých oblastiach či už u nás alebo u našich susedov nie je ľuďom do smiechu. Nie je do smiechu ani ľudom, ktorí prekročili 40-tku a majú ďaleko do dôchodku lebo tým sociálny systém nie je naklonený vôbec. Tento systém nie je naklonený ani dôchodcom, ktorí sa majú čo obracať a tiež pravdepodobne nespĺňajú predurčené kritéria, takže by sme sa za nich mali hanbiť?

Žasnem nad reakciami mladých, ako sa vyjadrujú na margo tých ktorých údajne musia živiť, tých sociálne odkázaných z tej najväčšej spodiny. Nuž naši mladí majú odborné, vysokoškolské vzdelanie, ovládajú nejaké tie jazyky a sú pripravení spĺňať požiadavky tejto doby. Ale nejak prevyšujú dopyt a ponúk je málo v každom rezorte. Nepamätám si u mojich starých rodičov a tiež u rodičov, keď chodili denno-denne makať do fabrík, aby nadávali na spoločnosť, že musia odvádzať dane alebo žeby sa vyvyšovali nad núdznymi a sociálne odkázanými. Ani ja nemám vo zvyku sťažovať sa na  fejsbúku, že musím na niekoho makať. Pritom som štátu dlhú dobu odvádzala ako slobodná dievka najväčšie dane zo všetkých!

Prijala som prácu kdekoľvek aj s nočnými smenami v dvanásťhodinových intervaloch podľa potreby, dnes moja generácia je nežiadúca málo pokroková, ak stratíme prácu nikto nás nechce. Rozposielam svoj životopis ale počítač ma automaticky vyradí lebo už prekračujem stanovenú vekovú hranicu. Ak nepoznám niekoho, kto ma odporučí, mám smolu…..

A čo naša mládež? Európa je im naklonená, majú zľavy na cestovnom, svet im je ani gombička. Ponáhľajú sa zarobiť hneď veľa peňazí, mať luxusné autá….luxusný život. Často plačú že majú málo príležitostí, a život majú ešte len pred sebou. Vždy sú pohotoví ísť s dobou a zadovážiť si najnovšie modely mobilnej technológie.

Ja som rada za každú malú príležitosť, ktorú mi poskytuje môj fádny život, nehľadiac na moju odbornosť a tento rok sa mi nahromadili nezaplatené šeky…..

A s dobou nejdem nijako, mám staručký typ mobilného telefónu, ktorý vymením až doslúži… Ešteže súciti aspoň on so mnou lebo vie, že momentálne na nový nemám!