ciernalabut

Ešte prevláda v našincoch presvedčenie že v cudzine sa žije lepšie a kto mal alebo má šťastie tam žiť, pracovať je element hodný závisti?

Nedá mi nespomenúť figliarsky výklad učiteľky zo základnej školy na tému „život v kaštieli“ v dobe, keď prekvital feudalizmus. Najprv nás nechala predstaviť si honosný život grófov a pánov, zúčastňovať sa na okázalých a bujarých plesoch, voziť sa v honosných kočiaroch, prechádzať sa v majestátnych záhradách, poľovať na divú zver v lese…

Potom nás uviedla viac menej do reality a povedala: „A uvažovali ste vôbec nad tým že by ste sa narodili ako poddaní, ich služobníci?!“ Odpoveďou jej bol priškrtený, hromadný smiech….

Pochádzam z prostej robotníckej rodiny, istý čas nejak tak nasledoval životopis. Vždy budem a zostanem dcéra radových robotníkov, ale v dnešnej dobe si uvedomujem fakt ako táto pre mňa cnosť je čoraz viac a viac krehká ako tenký ľad. Stačí tak málo, stačí nedostať jednu výplatu a existencia robotníka ako aj živiteľa rodiny visí na vlásku.

Keď som po sobáši „s vysnívaným cudzincom“ prišla na návštevu domov, nestačila som sa diviť ako ľudia ktorých som poznala roky, boli zmenení na nepoznanie a na môj veru za mnohých by som prv aj ruku dala do ohňa! Dlho som musela znášať ich hlúpe poznámky typu: „Háá…..ty sa už teraz máš,… si veľká pani!“ Najhoršie boli závistlivé – mĺkve pohľady, ktoré keď sa stretli s mojim zrakom zabočili kdesi do neznáma. Zbytočne bolo čokoľvek podotknúť, čokoľvek vysvetľovať…..Stále je v platnosti múdrosť: „Vtáka poznáš po perí a človeka podľa reči!“

Je niečo iné ísť do zahraničia na dovolenku a niečo iné tam žiť…

Najhoršie bolo znášať to pomenovanie vo význame „dievčence z východného bloku.“ Ešte po piatich rokoch manželstva mi dávali najavo že som sa za môjho muža vydala z vypočítavosti….A potom nebudem hovoriť o vzťahoch „svokra versus nevesta“, každá máme to svoje prežité, ale keď ti niekto bude stále servírovať že tam odkiaľ pochádzaš triete biedu, „veď tu aspoň nie si hladná?!“ Mimochodom nebolo by od veci keby ste mali možnosť zhliadnuť dokumenty, ktoré púšťajú ľuďom na tak zvanom západe a ako im vymývajú mozgy o žití v komunizme alebo skôr o tom ako údajne sme zaostalí, takže ťažko uznajú aj vaše vzdelanie lebo si myslia že nestojí za veľké nič! Asi to čo mi najmenej vadilo bol fakt že každá chybička vo výslovnosti bola u mňa pranierovaná s malomeštiackym posmechom pritom nepoznám nikoho kto by z nich ovládal aspoň jeden cudzí jazyk na ktorejkoľvek úrovni……

Ale ako sa hovorí čo nie je od-trpené má ľahkú váhu a dnes takmer po desiatich rokoch sa už oceňujú moje kvality možno oveľa viac ako v mojej vlasti a mám veľa skutočných priateľov aj napriek tomu že servítku som si pred ústa nikdy nedala.

Taliansko má jednu vec, ktorú nedokážem prehltnúť podľa mňa nemá logiku a možno je toho aj viac…..

Viackrát ešte prežívam na úrade, v nemocnici chaos že vôbec som vydatá. Ženy po vydaji tu nemenia priezvisko, takže aj ich deti sa volajú po mužovi. Zažila som príhody a nedorozumenia ktoré ma priviedli do zúrivosti, pretože musíš dokladovať v praktickom živote že vôbec máš manžela a tiež naopak.

Každý región má svoje predpisy, zákony, pravidlá…..

Keď tunajší človek nepochádza z lepšej rodiny, mám na mysli finančné zabezpečenie, nie je čo závidieť a s narastajúcou krízou, ktorá nemá konca kraja pribúda viac a viac ľudí čo musia zvážiť či vôbec nejaké choroby majú…..

Už som si zvykla že pred vykonaním všetkých odborných vyšetrení a tiež rátam odber (analýzu) krvi, rádiologických vyšetrení a iné, že predtým zájdeme všetci do veľkej nemocničnej pokladne a zaplatíme svoj diel v hotovosti rovno štátu. Pred nejakým časom horná hranica bola fixná a najviac sme platili 36€, …do istého času. Keďže sa ekonomicky vždy škrtí aj hlavne na zdravotníctve, dostali sme sa pred holú skutočnosť že si nemôžeme dovoliť už ani analýzu krvi. Tá funguje na tom základe že osobný lekár ti vyberie podľa jeho uváženia len tie hodnoty ktoré treba preveriť, kde si myslí že je zádrheľ. A tak sa ti môže stať že ako ubiehajú roky nikdy ti neskontrolujú všetky hodnoty lebo šetria. Platila som okolo 80€ a môj manžel 180€ a to mu nebol urobený kompletný rozbor krvi. Ten sa nerobí ani keď ideš na operáciu! Za rádiologický servis to vyjde nad 40€, ale opakujem v každom v regióne je to inak. A asi zbytočne budem spomínať koľko treba čakať na vyšetrenie, pamätám si že som sa rozčuľovala nad lehotou troch mesiacov, teraz sme došli k hranici že sedem mesiacov a viac je úplne normálne.

Moja svokra je už stará pani a nedávno si sťažovala na srdce, chcelo to kardiologické vyšetrenie hneď. Nič iné nezostávalo ako ísť na vec privátnou cestou, čo lekári tuná si nevedia vynachváliť. Takmer každý odborný lekár a hlavne tí čo pracujú v nemocnici sú vyhľadávaní aj po svojej šichte vo svojich súkromných ordináciách a zarábajú straaaaašne veľa.

Je možnosť vybrať si lekára tiež aj v nemocnici a keď má nejakú voľnú chvíľu vyšetrí súkromne pacienta. Zaplatili sme okolo 120€ a čakali v kardiologickej ambulancií patriacej k nemocnici. Mimochodom mali sme termín hneď na druhý deň! Čakali sme viac ako hodinu, bola som nervózna ale stačila som si uvedomiť fakt že v tej ambulancií okrem nás a pacienta vnútri nebola inak živá noha…. aj po ďalší krát čo sme tam prišli.

Takéto praktiky sa dejú v mojom okolí, bola som nútená ísť privátne nie preto že sa cítim byť niečo extra a žijem na západe! Ak si skutočne chorý a nejedná sa o chrípku ktorá ti prejde za pár dní, môžeš čakať viac ako pol roka?! Pozoruhodné je že len čo vytočíš číslo na súkromne vyšetrenie sú ochotní ťa vyšetriť do troch dní ak nie skôr a tvária sa pritom že aj včera bolo neskoro.

A koľko stojí táto privátna sranda? Suma sa pohybuje od toho, či ideš k vyhľadávanému odborníkovi alebo primárovi, v tom prípade ti jedna stovka € nestačí.

Už roky vymetám ordinácie lekárov a často som stískala zuby od bolesti….Dozrela vo mne túžba nejako to zmeniť. Vedela som že keď zaplatím aj dobrému chirurgovi, vždy je pod ťarchou primára. V roku 2006 ma operovali teda správne ma dali do zoznamu čakajúcich (platičov) a upozornili že pol roka to ale potrvá kým sa dostanem na radu pod nože. Tentokrát som bola múdrejšia a zaplatila som primárovi, mala som šťastie že bol dokonca aj človekom…..Napriek tomu že som zaplatila len 220€ sa stalo neuveriteľné. Behom týždňa mi zavolali z operačnej sály že mi dajú termín na operáciu, neverila som vlastným ušiam, skákala som blažená od radosti.

Na izbe ktorá bola vyhradená pacientom primára sme boli tri a zdravotné sestry sa len mihali dobrotou a úslužnosťou, noc aj deň. Operácia trvala dlho a skutočne ma postavili na nohy. Niektoré ľahšie prípady odo mňa posielali hneď aj domov, napríklad ráno ich operovali a pred večerom hybaj z nemocnice. Takisto aj v pôrodnici, na druhý deň maminky sa už prechádzali po chodbe držiac v náručí ich ratolesti a na tretí deň ich už nebolo…

Ja som vypadla z nemocnice štvrtý deň, teda vlastne ledva mi už dali raňajky. Dostala som pokyny na liečbu a tiež som mala ešte dostať zopár injekcií do brucha. Tie si tu u nás picháme ako sa len dá, nikto sa nestará či máš na to kurz alebo povolenie. Do času našej rodine pichala injekcie naša suseda, potom mi naznačila, aby som sa to naučila (a už neotravovala).

Mala som problémy ešte chodiť, vstávať, nehovoriac že som vlastnila veľký rez na bruchu, ale čo už….  a pichla som si injekciu!

Čo sa týka zubárov? Vo vašom ponímaní náš praktický lekár je aj zároveň, dermatológ a zubár. Má súkromnú ambulanciu a nezaháľa ani on. Je tu úplne normálne že tu nenájdem zubnú pohotovosť a tak nejak je to všetko privátne, ani dlhé čakacie lehoty by mi nevadili! Je jasné že v čase krízy ich zubné ambulancie zívajú prázdnotou a človek ide k nim až už musí a keď je už neskoro.

Pýtate sa či tunajší – smrteľný človek zvládne tieto finančné požiadavky (platba hneď na ruku) na údržbu svojho zdravia ?! Je jasné že nie! Keďže poznám už dobre tunajšie pomery a aj finančne lepšie rodiny majú po jednom dieťati, maximálne dve. Veď takisto platia aj deti, niet výnimky!

Ešte keď som nemala všetky doklady tesne po sobáši, nemocenskú kartičku a podobne, v nemocničnej pokladnici poskytli informáciu môjmu manželovi že keby som nepochádzala z krajín EÚ nič by som neplatila….

Minule som stretla jednu staršiu pani z Albánska, jej dcéra tuná robí opatrovateľku a priviezla si matku aby ju operovali hneď a bez čakania. Staršia pani si to tu nevedela vynachváliť. Keď som jej spomenula že ja všetučko platím zostala ako zarezaná, vidiac moju smutnú a bezradnú tvár.

Mám toho v zásobe ešte neúrekom ale nechcem kaziť mienku že všade inde je dobre, len nie u nás doma! A pripomínam že v cudzine pečené holuby rovno do úst nepadajú….