ciernalabut

“ Zobuď sa, veď ty píšeš v komunistickej Pravde…..“, napísal mi nedávno túto narážku istý chlapík na môj komentár na sociálnej sieti……

Na blogoch a v médiach sa rozpútala nekonečná diskusia ohľadne atentátu v Paríži. V skupinách na Facebook-nete ešte rezonujú ohnivé debaty. A určité indivíduá sa snažia zamedziť diskutujúcim slobodný prejav. Všimla som si že aj v „Pravde“ na mnohých blogoch v debatách vyskakuje istý človiečik a zrejme nie je jeden, čo sa samozrejme bezúspešne snaží(ia) zrejme znechutiť blogerov a aj diskutujúcich.

Ideály európskych hrdých občanov nám zrejme nelahodia lebo sa priam chorobne radi sáčkujeme podľa farby pleti, etnie, náboženstva, ideológie a úplne najradšej v mene čistej rasy. Problém nastane pre tých čo nezmýšľajú rovnako a akonáhle zatiahnú na inú nôtu, sú vítaní inak mierumilovnú diskusnú skupinu opustiť. Však ale lepšie skôr, než vás stihnú očierniť. Treba si dávať pozor lebo ideológia niektorých skupín je zameraná čisto buď na obhajovanie antisemitizmu, iná skupina dáva prednosť anti-rusizmu a je zameraná čisto proti všetkému čo je ruské. Ďalšie sa bez ostychu pýšia neo – fašizmom a nepochopím prečo fandia kultu osobnosti Putina. Inde a hlavne v týchto dňoch prevláda proti – islamská nálada, ale pozor v debatách radšej nešliapnite vedľa, držte sa len predurčených davových fráz!

Po ďalšie je možnosť pripojiť sa do skupín kde sa narieka nad nenávisťou k svojej etnickej národnosti a kde sa poukazuje že svet dostatočne nevidí ich utrpenie a bolesť …..Ale zase im je ukradnuté že inde sú tiež mnohopočetné ľudské obete a tiež sa vyžaduje vyjadrovať sa len k téme skupiny a nebočiť mimo. Inak nasleduje bez milostné lustrovanie vo vašom fc profile, akých a koľkých priateľov máte…… S tým že preveria či ste aj v rovnakých skupinách, aké stránky ste si laikli, aby si vás mohli zaradiť. Ak nevystavíte verejne k obdivu vaše pravé meno, vašich priateľov, vaše foto…..naštve ich to.

Vedzte teda aby bolo všetkým jasné…..Neznášam fašistov a nenávidím kto ešte dodnes ignoruje existenciu koncentračných táborov a tých ktorým v onej dobe vyhovovalo že bezbranné židovské rodiny odvliekli zo svojich rodných domovov. Takisto mi vadí bezcitná nevšímavosť nad obrovským číslom obetí vojnových zverstiev na Ukrajine v mene nastolenia demokracie. Mnohí privreli oči v mene potlačenia veľkej obludy „Putina a Ruska.“ Bezcitne ako dnes aj v minulosti humánna Európa a Amerika prihliada na nespočetne tisícové obete v arabských krajinách, v Alžírsku a najnovšie v Nigérií.

A nemienim sa donekonečna ospravedlňovať že sa socializmu som prežila pekné detstvo a mám nespočetne nádherne zážitky z mladosti. A viem že nie som sama. A o tom že boli prenasledovaní ľudia a väznení som ja a aj mnohí v mojom okolí uzreli až z televízie po zamatovom( prevrate) „89“. Mám možnosť vidieť dokumentárne filmy vzniknuté na kritiku komunizmu prezentované v zahraničí, s tým že nikdy nepovedia celú pravdu ale len tú časť o väznených, ukrivdených. O berlínskom múre, o vojenských prehliadkach, o manifestáciách utláčaných v slobode slova. Proste len populistické reči slúžiace ako strašidlo pre tých, čo by len uvažovali myslieť inak ako diktuje demokratická dobročinná propaganda. Zámerne vynechávajú že sme pracovali len 8 hodín denne, že sme nedele boli doma, okrem tých povolaní kde je nevyhnutná nepretržitá prevádzka. Že sme boli zaškolení na pracoviskách, že nám boli dané pomôcky a prostriedky nevyhnutné k práci. Že sme neplatili lieky, vyšetrenia, že sme neplatili školné, a iné sociálne privilégia, kde inde tam na demokratickom západe môžu len snívať, o tom nikto ani nemukne.

Každá minca má dve strany a kto tvrdí iné ……Niet o čom….

Bola som v utorok pozvaná na oslavu 50 – tich narodenín môjho priateľa. Bolo nás približne 50- desiatka ľudí z toho aj zopár cudzincov, traja Albánci, jeden chlapík žijúci v Paríži, zastúpenie mala Argentína a Vietnam, jedna moslimka, niekto z Poľska a ja zo Slovenska. Sedel pri mne zrovna Francúz a nedalo mi nespýtať sa na nedávne udalosti v jeho krajine. Naskytla sa mi možnosť spoznať človeka, ktorý je tak presvedčený a zanietený ideálmi ktorými sa vydalo Francúzsko, že mi nezostalo nič iné než kapitulovať. V priebehu dlhého večera som mohla len konštatovať že miesto kde žijem je vlastne oázou multikultúrneho spolunažívania. Objala som sa s moslimkou a posťažovali sme si na to že sme obe pribrali a svorne sme to zhodili na ženské hormóny. Kde – kto to prehnal v pití ale aj tak k ničomu závažnému nedošlo, okrem toho že sme sa dobre bavili. Bežne sa títo ľudia stretávajú aj v jednom bare (typ talianskej kaviarne) a nikto sa nestráni ani mňa ani moslimov ani Rumunov ani Pakistancov ani Róma.

Ešte šťastie že len na Facebook-nete vládne ľudská nenávisť, nevraživosť, podozrievavosť a bez príčetná disparita podľa ideológie názorov, sociálneho postavenia, farby pleti, národnosti a podľa náboženstva? Alebo žeby nie!