ciernalabut

Po „Zamatovom prevrate“ si každá vláda nasledovne rok po roku zvolila cestu, zaťaženia peňaženky svojich občanov a tiež v rámci údajného prisvojovania si moderného modelu zdravotníctva, podľa vyspelých, západných susedov. No model, ako model, až na to že mi to skôr pripadá, ako systém výpalníctva, úžerníctva, korupcie, protekcionárstva, proste jedna mafia! Veď tento štát nikdy nepozeral na reálnu životnú úroveň svojich občanov, ale riadil sa podľa len nejakej bludnej fikcie, ako by to malo v budúcnosti raz vyzerať. Produktom tohto počínania sú „Zdravotné poisťovne“, ktoré dirigujú smelo taktovkou tváriac sa, že majú pod sebou poistencov, žijúcich v nadštandardných západných krajinách.

V poslednej dobe či už v Taliansku alebo na Slovensku priam sa potkýnam o osudy, mojich známych, blízkych, priateľov, ktorí skonali, prekonali alebo ešte zápasia s rakovinou…

Poviem Vám na rovinu, že neviem reagovať v takýchto prípadoch. Čo ma ale udivuje, sú reakcie mnohých ľudí, ako keby sa chceli maskovať pred touto realitou. Zrejme je to zo strachu z tejto desivej choroby, veď je už tak radová, ako obyčajný chrípkový vírus. Až kým sa to nestane tebe samému alebo tvojmu najbližšiemu, najmilšiemu z rodiny.

Ktokoľvek by predniesol do pľacu, „aj to sa stáva v živote“!

Ako keby nestačil tento trpký fakt poznania pre najbližšiu rodinu, ktorá bola nútená byť svedkom neuveriteľných, neprofesionálnych zákerností v jednej regionálnej nemocnici na Slovensku….

Človek, ktorý celý život poctivo a ťažko pracoval vo fabrike mal to nešťastie, že musel okúsiť horkosť nášho zdravotníctva akoby nebolo dosť, že ho dostihla táto smrteľná choroba. Dožaduje sa prvej pomoci, „záchranka“ príde a nejaký deň ho hospitalizujú a prepustia s tým, že má len zápal žalúdka a postačí že bude držať diétu. Totiž permanentne vracia a hrozne (znamená hrozne)schudol. Rodina je však nútená čoskoro privolať znovu prvú pomoc. Chýr medzi lekármi rýchlej pomoci a lekármi oddelenia sa v nemocnici rozniesol, ako vietor, volajú tohto úbohého človeka medzi sebou po domácky „ simulant“. Keďže žijú v malej dedine a aj nemocnica sa nachádza v pomerne malom meste, dokážete si to predstaviť?!

Nejakú dobu znášal opovrhovanie a posmešky lekárov a zdravotných sestier až po tretiu hospitalizáciu, kde odpadol kvôli slabému srdcu, inak by totiž naďalej tento odborný tím lekárov tvrdil, že je zdravý, ako ryba. Nebudem radšej spomínať, že rodina bola upozornená a zastrašená, že nemajú volať zbytočne záchranku lebo dostanú pokutu!

Až kým sa nedostal do rúk lekárom z Bratislavy, jeden by si povedal, konečne dostane adekvátnu liečbu. Lenže kalvária sa opakuje „Bratislava“ nariadi vyšetrenia a je znovu vrátený do regionálnej nemocnice. S tým, že keď odhalili metastázy po celom tele, lekári sa schovávali a vyhýbali odpovediam rodine, ktorá s otvorenými ústami na nich len bezradne pozerala.

Dnes už nie je medzi nami, tento človek v priebehu dvoch mesiacov si ho Bratislava a regionálna nemocnica pohadzovala. Snažili sa ho často vrátiť rodine bez akejkoľvek zodpovednosti. Pri tom jasne vedeli, že rodina to nemôže zvládnuť, ako aj jasne vedeli jeho blízky koniec. Paradoxné je, že môj otec vedel skôr, že má rakovinu, ako tamojší lekári!

Nakoniec skonal sám večer o piatej hodine, v tej nechutnej regionálnej nemocnici. Rodine dali vedieť až ráno o siedmej hodine, tunajšia pohrebná služba už ho mala vo svojich prackách. Zdravotný personál si dovolil ešte na drzovku vypýtať 5€ za každý deň lebo mal na izbe malý televízor a to patrí k nadštandardným službám.

Situácia na Slovensku je veľmi ťažká a najviac sa uťahuje na zdravotníctve a sociálnom zabezpečení. Neviem si predstaviť, čo všetko musia znášať rodiny, ktoré majú choré deti na rakovinu. Nemám ani tušenia, ako je nápomocný štát v takejto dramatickej situácií. Ale už si viem reálne predstaviť, ako to funguje v praxi. Je rozdiel žiť v malej dedine a v hlavnom meste! Nikomu neprajem vidieť na živo, ako vyzerá nemocenský personál na malom vidieku, kde sa všetci dostanú len základe protekcie až po upratovačku.

Poznáte ten pocit, keď nemôžte prísť počas návštevných hodín a vy musíte šúchať nohami a podlízavo byť slušný k zdravotnému personálu, aby vás vôbec pustil dnu, lebo inokedy nemôžete?

V Bratislave tento problém nebol! Vpustili aj o polnoci a brali ohľad na človeka.

V regionálnej nemocnici dozerali na to, aby si vypadol čím skôr, aby si v kľude mohli plniť svoje povinnosti voči pacientom. Telefonicky som nemala žiadnu možnosť kontaktovať lekára alebo zdravotnú sestru a pravdu povediac som to skúsila len raz a nedopadlo to dobre. „u Milosrdných bratov“ v Bratislave, mi ústretovo dvihli telefón ako aj zdravotný personál, tak aj lekár, za čo im ďakujem. Nehovoriac o tom, že mi povolili návštevu v doobedňajších hodinách, vedeli, že idem zďaleka. Mala som smolu, však už viete, v nemocnici v malom meste, službukonajúca sestra si ma odmerala od hlavy až po päty a odznelo prísne „päť minút“!

V Taliansku som si už zvykla, že rodina je prvoradou súčasťou v spoločnosti. Preukazuje sa to napríklad v nemocnici. Ak je niekto hospitalizovaný, rodinní príslušníci sú do areálu nemocnice vpustení bez akéhokoľvek obmedzenia. Dokonca ani lekári nedvíhajú prísne zrak na príbuzných lebo proste je to tam normálne. Môj manžel čakal pred operačnou sálou kým ma do-operujú. Pri lôžku mohol byť koľko len chcel, dnu vošiel primár a nikoho z prítomných v izbe nevyhodil. Moja spolupacientka, mladé dievča, jej matka s ňou zostala aj v noci, sedieť pri posteli. Keď vošla službukonajúca sestra ponúkla jej voľnu večeru a povedala, že v noci si má ľahnúť k jej nohám. Celý čas okolo nás personál nemocnice behal bez akéhokoľvek úplatku, dokonca ani balíček kávy sa tam nenosí vyťahovať. Podotýkam, že som neplatila ani ja, ani ostatní príbuzní pacientov poplatky za nadštandardné služby, aby mohli zostať neobmedzene pri lôžku.

A akoby to dopadlo s oddelením a personálom nemocnice keby vôbec neboli schopní diagnostikovať rakovinu a predtým mali silácke reči ako na Slovensku?

Hlavne na juhu Talianska by hneď padlo udanie za trestný čin, hneď by nabehla prokuratúra, zabavili by všetky dostupné materiály a milí lekári by si už ani neškrtli, teda ak by sa predtým nedostali do rúk rodine, pripomínam hlavne na juhu, poriadne by zo štátu vyrazili peniaze.

Bežne sa takéto veci dejú stačí úmrtie mladej matky alebo dieťaťa pri operácií a rodina to dáva prešetriť, spravidla sa to zverejňuje bez pardonu aj v médiách.

Na to, ako sa hovorí o Taliansku všetko možné, od korupcie až po mafiu, na isté veci si tu štát a ľudia potrpia. A skutočne, keď som im opísala na koľký krát zistili diagnózu u 67-ročného chorého muža a nevinne dokladali, že je údajne zdravý, ako mladý chlapec, len čumeli.

A tiež čumeli, keď som im vyrozprávala príbehy ľudí, ktorým slovenský fašistický štát zamietol dať opatrovateľskú výpomoc, ako aj príbehy ľudí, ktorí si musia platiť z toho mála, čo majú životne dôležité lieky. Starší pán na Záhorí, ktorý zostal na polovicu tela ochrnutý, 70-ročná žena, ktorá namiesto chodenia cupká a má prsty na nohách a rukách vykrútené vďaka pokročilej artróze. Prevažne sa vždy jedná o starších ľudí a štát im to vedomie upiera. Verím, že každý z Vás pozná obdobnú situáciu, či už v rodine alebo u známych. Často sa však stretávam len s pokrčením ramien a s dodaním, čo narobíš?!

Za to však obdobní ľudia s podobnými problémami idú kričať na “veľké” námestia proti emigrantom, asociálom a Katolícka cirkev sa angažuje proti potratom, proti homosexuálom! Totiž toto sú pálčivé problémy Slovenska…..

Od zlosti a bezmocnosti ma bolí žalúdok!!!