ciernalabut

Stalo sa v našej domácnosti takmer pravidlom pozerať na televízne spravodajstvo pri obede. Z ponuky udalostí dňa dominuje krátkozraký stručný obsah, kde nám pečlivo prestrihajú nahliadnutie do politicko – spoločenského života, a na neuverenie pomernú väčšinu zaberá čierna kronika. Takpovediac som si zvykla na tunajší reštriktívny pohľad na informácie a už spravidla ani nevyhľadávam súkromnú televíznu stanicu známeho talianskeho milionára, majiteľa periodík, tiež aj komika a sukničkára v jednom, lebo by mi praskli nervy.

Tiež som si privykla, že odkedy zasadol na Vatikánsky stolec Pápež František, televízne kamery sú mu nepretržite v pätách. Trochu síce upadol ten prehnaný interes, ale iba trochu lebo náš ľud si ho zamiloval a chce vedieť o každom jeho kroku. Nie je tak dávno čo sa Pápež vyjadril s poľutovaním na margo zabitých rehoľníkov a dal do popredia tých, čo zomierajú v kauze pre kresťanskú vieru. Táto fráza mi nejak zostala nestrávená v žalúdku, priznám sa.

Nespočítané dni a mesiace čo svetom tiahnú zvesti o vojnových roztržkách. Tuná celkovo ignorujú zomierajúcich na Ukrajine a skutočne informujú ledabolo ak o situácií vôbec informujú. To sa týkalo aj bývalého konfliktu na území Líbie, aj keď Taliansko stratilo v tejto zóne ekonomické výhody v rámci lacnej pracovnej sily. A najnovšie, jeden týždeň naše „pravdivé média“ pochovávajú Izrael bez pardonu a v ďalšom týždni sa tvária, že bojujú proti moslimským fundamentalistom v Sýrií! Národy sa zmietajú v konflikte v mene vždy niekoho a niečoho a nie je žiadna hanba bezočivo pridať aj náš „like“. Koniec koncov žijeme predsa v dobe, kde sa nezdráha použiť zbrane proti bezbrannému civilnému obyvateľstvu v rámci nastolenia tzv. poslušnej demokracie alebo ekonomických požiadaviek známych veľmocí!

Ja nerobím rozdiel v tom, kto mi je viac sympatický, ak zomrel násilnou smrťou! Súcitím s každým jednotlivcom a národom, ktorý sa nachádza vo vojnovej prestrelke. Neviem si vyobraziť ani vo sne, že by som mohla byť raz na ich mieste. Súcitim hlavne so ženami a deťmi pretože sú vystavení denno – denne brutálnemu násiliu a zápasia o holé životy.

Nemám nič proti rehoľníkom, ktorí padli do rúk vražednej smrti! Len mám vždy na mysli, že v krajinách tretieho sveta a nielen nie je život ružová prechádzka, ale je to eden extrémnej chudoby, násilnosti, sexuálnej zvrhlosti a detskej prostitúcie! Koľké rodiny sú životne viazané predajom svojich detí, aby prežili!

Ako môže byť prijateľné rozdeliť utrpenie, strach, bolesť a násilnú smrť podľa sympatie k národu alebo náboženského vyznania, kto nám stojí viac za poľutovanie a kto nie! Už sme sa zvykli deliť podľa farby pleti, náboženstva, bankového konta, tiež podľa krásy a štýlového oblečenia. Nikdy však nepochopím, prečo sme sa stali vhodní adepti naletieť na lep politickým a finančným machináciám mocnárov sveta!

A nemôžem uveriť, že ľudský tvor v našom údajne pokrokovom storočí, dokáže bez mihnutia oka fyzicky zmrzačiť a vraždiť… Predpokladám že sú na vine počítačové hry, ktoré spočívajú v zahubení čo najväčšieho počtu životov? Alebo je na vine prílišné pozeranie na brutálne filmy, kde krv tečie ako voda v potoku? Bude na vine naša ordinárna fádna existencia, ktorá sa nanajvýš potýka iba s neprajným susedom, s falošným priateľom, nespravodlivým šéfom v zamestnaní?

Keby všetci veriaci rozličného náboženstva a aj ateisti prehodnotili každý skutok so skrúšenosťou a poznaním, že všetko zlé čo sme vykonali na koži blížnych sa nedá vrátiť späť, ľudstvo by nepotrebovalo mať pohnútky vyrábať a tobôž používať zbrane!

„Vezmite vankúš, urobte v ňom otvor a vyprázdnite všetko perie z vysokej skaly, potom si dajte tú námahu a vráťte všetko naspäť do pôvodného stavu“…

Nemožné, však?