Mala som štrnásť rokov keď v septembri „1983“ som prvý krát vkročila do areálu Textilného Odborného Učilišťa v Bratislave, sídliaceho na Svätoplukovej ulici. Len o pár metrov ďalej, honosne rozprestierala svoje múry továreň „Cvernovka“ alebo predtým taktiež zvaná „Závody MDŽ.“ A je pravda že pohľad na tie múry nezvíťazil v súťaži v estetickej kráse.
Netušila som že nás budú prezývať „špuľky…“
Podaktoré učnice boli na tom rovnako ako ja, „neakceptované pre nedostatok miesta“, keď sme sa uchádzali pre zvolenú profesiu. S vidinou lepšej perspektívy nejedná z nás mala iné preferencie a tak trochu sme sa cítili podcenené. Predo mnou bola moja budúcnosť pozostávajúca z troch rokov štúdia v odbore pradiarka textilného vlákna a ďalšie tri roky som bola povinná odpracovať pre fabriku. Bola to poistka, aby sme nezutekali hneď preč, akonáhle obdržíme výučný list.
Na moje prekvapenie som si toto povolanie obľúbila, ako aj profesorov, vychovávateľov, spolužiačky, aj miesta, ktoré sme denno denne frekventovali. V práci prevládal ženský kolektív a bola som nakoniec hrdá že sme elementárnym pilierom v textilnej výrobe. Ak niekomu dnes povieš máš textilné vzdelanie v prvom rade ho napadne že si módna návrhárka a ďalej krajčírka. Koho z vás by napadlo dumať čo všetko sa deje a aké množstvo výrobných procesov treba aby vznikla priadza a následne šijacia niť?
Klapalo to medzi nami ako na dedine, navzájom sa poznajúc. Riadiaci pracovníci, vedúci prevádzok, majstri dielní a predáci boli zodpovední, pracovití ľudia. Obsluha pradiarskych strojov vyžadovala rýchlosť a zručnosť pri nadväzovaní koncov materiálu. Okrem iného mala pradiarka na starosť súbežne aj viacej strojov, ktoré neustále dookola kontrolovala, dokladala, oprašovala, teda žiadna sedavá práca. Na každej prevádzke dodržovali denno-denné previerky v kvalite, monitorovalo sa plnenie plánu.
Obzvlášť po zamatovej revolúcií fabrika mala problémy a to nielen s modernizáciou, čo sa v tej dobe vyčítalo zrejme v rôznych odvetviach nášho priemyslu. Našli sa aj pre Cvernovku zahraniční investori, ak ich vôbec mám tak označiť. Postupne všetko nadobudlo spád smerom zmenšovaniu produkcie, kancelárske priestory boli dané do prenájmu. Podniková predajňa sa presťahovala do iných priestorov a ponúkala iný tovar na predaj, až vlastne všetko nadobudlo podobu toho, že z Cvernovky zostalo to čo zostalo. Cením si skupinu ľudí, ktorí sa snažili zachovať tento objekt aspoň ako pamiatku mesta Bratislavy.
Kto vlastne prežil v textilnej industrií?! V ponuke menu zostala už iba národná hrdosť na to ako bolo kedysi, irónia súčasnej doby a tiež treba oceniť že sa predsa len priznáva veľký podiel viny Ázijskému trhu, kde výsada patrí Číne.
Pár rokov dozadu v debatách som sa dostala do sporu s mnohými pretože som neglorifikovala náš vstup do EÚ a tiež vymoženosti globalizácie. Snažila som sa márne vysvetliť že všetko budeme musieť vrátiť aj s úrokmi. A zahraniční investori? Investujú kde im budeme znášať zlaté vajcia za minimálnu mzdu, v mnohých prípadoch kde prišli len do-vyšťavili čo mohli a stratili sa v nedohľadne. Nikdy nepochopím prečo štát vydal z rúk to čo je vlastníctvom ľudu? A prečo tak ľahkomyseľne ponúkame na predaj našu domovinu, naše svedomie a krvavý pot našich predkov?
Videla som jeden dokument natočený americkou súkromnou televíziou. Jednalo sa o čínsky závod, kde sa šili drahé značkové rifle. Šikovný podnikateľ urobil nábor šičiek z chudobných regiónov Číny, s tým že mali čudnú zmluvu na dva mesiace a nemohli nijako odísť ani v skúšobnej lehote. Boli to prevažne ženy, medzi nimi aj veľmi mladé dievčatá. Velikánska hala, ktorú oddelili plachtou s kútikom na spanie s množstvom poschodových postelí, tiež tam pripravovali jedlo, proste tam aj žili. Tie najmladšie chceli odísť hneď keď videli čo ich čaká ale majiteľ ich zatvoril a pracovali až do polnoci. Vypukla medzi nimi dokonca chrípka ale tvrdohlavo žiadal dokončenie zákazky. Svoju smiešnu plácu obdržali po skončení čudnej zmluvy, mnohé z nich sa vrátili domov na vidiek aj napriek ich zlej životnej situácií.
Neverila som vlastným očiam a som si istá že napriek tomu, že vznikol tento dokument nič sa nezmenilo. Kúpila som si športovú značkovú obuv v hodnote 120€, ľudkovia moji tak strašne zapáchala až hrôza a viem si predstaviť kto nosí tie značkové rifle z tej čínskej fabriky. Ktovie za akých podmienok bola zhotovená tkanina a či boli dodržiavané normy kvality a farbenia. Úbohé mladé ženy držané ako rukojemníčky za pár „drobných“ a my naivní spotrebitelia ktorí zacvakáme za nekvalitný tovar vyrobený kade – tade lebo u nás nie sme schopní povedať: „Tak a dosť!“
Mnohé robotnícke remeslá už dávno nie sú obľúbené, nie preto že by ste sa mohli ušpiniť, ale aj poriadne zapotiť. Aj moja bývalá škola ponúka štúdium v odbore kaderníčka – kozmetička.
Dnešný svet chce nadobudnúť dojem ako keby chlieb a mlieko vypadli rovno z počítačového automatu do úst!
tento príspevok by som dal povinne ...
Štát, ako aj my čo spadáme pod,......sme... ...
a ako sa dostali k moci?C o to vôbec ...
"""" Nikdy nepochopím... ...
dobry blog ...
Celá debata | RSS tejto debaty